projekt Jakupica


2008 - september




Slovačka jama na Karadžici -524 m - Jozef Psotka, Martin Sluka, Ján Šmoll

originál: Spravodaj SSS
Speleoško družstvo Peoni, Skopje, Macedónsko: Ivan Žežovski, Nikola Angelov, Aleksandar Angelov, Hristian Grozdanovski, Kosta Nikolovski;
SK Červené vrchy: Ľubomír Očkaik, Ľubomír Rybanský, Ján Šmoll, Martin Sluka, Krzystof Dudzinski;
SK Nicolaus: Peter Holúbek, Peter Vaňek, Martin Hurtaj;
Speleo Bratislava: Martin Kučera;
Speleoklub UK Bratislava: Erik Kapucian;
Speleoclub Chočské vrchy: Juraj Szunyog;
SK Drienka: Jozef Psotka, Martin Miškov, Martin Gaško;
Speleoklub Šariš: Peter Imrich, Martin Hajduk, Tina Majerníčková;
Speleo Detva: Marianka Jagerčíková;
Speleoklub Banská Bystrica: Libor Štubňa;
Speleoklub Tisovec: Lukáš Vlček;
British Caving Association, UK: Dave Clucas;
Marjan Komnenov (Macedónsko) – biológ;
Peter Chovan – sympatizant.

Po stretnutí všetkých účastníkov v Skopje u I. Žežovského (predseda klubu Peoni) sme sa 6. 9. 2008 presunuli na polje Vraca na východnej strane pohoria Jakupica. Stany hlavného tábora sme postavili vo výške 2050 m na styku nekrasových a krasových hornín tesne nad prameňom Kadina reka. Počas nasledujúcich 7 dní prebiehali prieskumné a meračské akcie v Slovenskej priepasti na Karadžici a povrchový prieskum.
V Slovenskej priepasti na Karadžici (CEKI1) sa pri postupných prieskumných a meračských akciách sa podarilo zostúpiť k sifónu do hĺbky -524 m a v predposledný deň expedície sa podarilo preniknúť do rozsiahleho, zatiaľ nezameraného komplexu chodieb. Ale aj v častiach pred sifónom sa nachádza množstvo odbočiek a okien, ktoré nebol čas preskúmať. V hĺbke asi -400 m bol zriadený bivak, pretože prvých prevažne vertikálnych 300 m je objektívne veľmi nebezpečných a je nutné čo najviac obmedziť pohyb v týchto častiach. Pred vchodom do Ceki1 bol postavený stan, ktorý slúžil ako predsunutý pomocný tábor. Na začiatku prieskumu sme zažili nepríjemné prekvapenie, keď sme zistili, že za necelý rok sa v hĺbke medzi 120–160 m úplne zmenila morfológia ľadovej výplne
(cca 120–140 m3 ľadu). Zanikol pomerne veľký dóm a vznikli dva nové priestory. Tieto zmeny spôsobujú silné prievany pri rozdielnych teplotách medzi jaskyňou a povrchom. Tým sme prišli asi o 200 m lana, ktoré zamrzlo v ľade.
7. septembra. Holúbek a Vaněk overili situáciu v jaskyni s kostrou. Žežovski, Angelov sa venovali povrchovému prieskumu a filmovaniu. Hurtaj, Jagerčíková urobili vynášku ku K11. Šmoll, Dudziński, Očkaik, Psotka a Gaško znovu vystrojili začiatok priepasti. Szunyog a Štubňa zamerali zmenenú situáciu vo vstupných partiách. Psotka a Gaško zostali bivakovať pri vchode. Vlček a Kapucian preskúmali a zdokumentovali priepasť čo našiel Šmoll s Vlčekom
(-40 m) a preskúmali a zdokumentovali zachované časti dvoch starých fosílnych jaskýň. Sluka a Miškov zdokumentovali jaskynku nad prameňom Kadina reka a abri nad táborom. V depresii Šilegarnik lokalizovali viaceré ponory s prievanom, evidentne zahádzané pastiermi. Imrich, Majerčíková a Hajduk preskúmali priepasť Ľadomorňa, ktorá však bola uzavretá ľadom a v priepasti K15 nazvanej Snehulienka prenikli do veľkého dómu s veľmi zaujímavou bieloskvúcou výzdobou v odbočke.
8. septembra. K15 Snehulienka: Psotka, Gaško, Clucas, Žežovski, Angelov, Imrich, zamerali Majerčíková a Sluka. Hĺbka priepasti je 58 m. Podľa stavu snehu v hlavnom dóme je zrejmé, že z vyzdobeného priestoru na SZ musí fúkať intenzívny prievan


pretože sneh v dóme bol z polovice asymetricky odtopený. Pokračovanie priestoru sa nenašlo, všade je masívna bieloskvúca výzdoba. Jediné možné pokračovanie, chodbička za jazierkom je zarastená kvapľami. Asi 300 m od K15 našiel P. Imrich depresiu s okienkom s prievanom v hĺbke 5 m. Dostala označenie K19. Slovačka jama: Hurtaj, Jagerčíková a Kapucian pokračovali vo vystrojovaní a prieskume od hĺbky 200 m. Szunyog a Vlček mapovali. P. Imrich akciu morálne podporil vynáškou materiálu. Návrat na povrch o 23. hodine, prespali pri vchode. Holúbek, Očkaik a Vaněk skúmali nádejné ponorové meandre s prievanom nad salašmi. Šmoll, Dudziński a Štubňa sondovali v zóne s prepadmi vo svahu planiny nad Ubavou.
9. septembra. Slovenská priepasť: Szunyog a Vlček mapovali od miesta dosiahnutého predošlý deň až po ústie veľkej šachty. Celkove dosiahli hĺbku 369 m. Psotka, Miškov a Gaško pokračovali v prieskume. Holúbek, Angelov, Vaněk postúpili v meandri č. 2 asi 1,5 m. Sluka zmapoval Jaskyňu nad salašmi. Je to zvyšok starej jaskyne, v asi 50 cm širokej pukline sa nachádza železitý sediment. Nad jaskyňou na konci zárezu, ktorý môže byť bezstropá jaskyňa, je poloha fosílneho sintru asi 1 m hrubá. Šmoll a  Dudziński sa venovali povrchovému prieskumu na sever od Slovenskej priepasti. Kapucian, Očkaik, Hurtaj, Jagerčíková, Štubňa našli asi 20 m hlboký golem na sever od K15.
10. septembra. Návrat prieskumnej skupiny zo Slovenskej priepasti. Našli systém starých freatických kanálov s odbočkami. V mapovaní pokračovali Holúbek a Vaněk. Očkaik a Šmoll uskutočnili povrchový prieskum vyšších vchodov nad Ceki1.
11. septembra. Slovačka jama: Hajduk a Štubňa zostúpili až po sifón v -524 m. V mapovaní pokračovali Imrich a Majerníčková. Holúbek a Vaněk sondovali v meandri č. 2. Meandre dostali názov Duva (fúka) a Golemo duva (veľmi fúka).
12. septembra. Slovačka jama: Szunyog a Vlček posledné mapovanie až po sifón. Hurtaj, Jagerčíková, Kapucian našli obchádzku sifónu a dostali sa do rozsiahleho bludiska tlakových chodieb a meandrov. Očkaik a Šmoll uskutočnili ďaľší povrchový prieskum vyšších vchodov nad Ceki1. Podarilo sa im zaregistrovať niekoľko lokalít v nadmorskej výške cca 2350–2420 m, čo je až do 200 m vyššie než známy vchod.
13. septembra. Dudziński, Angelov, Vlček a Kapucian odstrojili vstupnú zaľadnenú časť priepasti.
Všetkým zúčastneným bolo jasné, že objavili iba začiatok rozsiahleho podzemného systému. Podľa odhadu je na kontakt mramorov s nekrasovým podložím ešte ďalších 500 výškových metrov. Hlavný kolektor/y, odvodňujúce celú planinu je ešte len treba dosiahnuť. Sľubné sú i možnosti zvýšiť deniveláciu prekonaním niektorého z nádejných vyšších vchodov. Naskytá sa i možnosť nájsť nižší bočný vstup a obísť nebezpečné vstupné priepasti. Nádejné sú i ponorové meandre vo svahu planiny. Čo bude ďalej ukáže rok 2009.
Literatúra:
Šmoll, J. – Szunyog, J.: Priepasť Solúnska jama. Spravodaj SSS 1/2005, s. 51 - 56
Šmoll, J. 20 krát na Balkáne. Spravodaj SSS 3/2004, s. 34 – 38
Šmoll J. – Szunyog J.: Jakupica 2005 – Macedónsko. Spravodaj SSS 1/2006, s. 66-69
Šmoll J.: Stručná správa: Kosovo a Macedónsko 2/2006. Spravodaj SSS 1/2006, s. 70-71
Šmoll J. - Sluka M.: Slovačka jama na Karadjici (Ceki1). Spravodaj SSS 4/2007, s. 50-54

Snehulienka - Františka Majerníčková, Peter Imrich, SK Šariš

Počas jesennej expedície Macedónsko 2008 sme preskúmali a zamerali jeden zo známych golemov na planine Karadžica. Ústie priepasti je vďaka svojim rozmerom 35x20 m známe miestnym pastierom oddávna. Počas jesennej expedície na planinu Karadžica v roku 2007 sa pri prieskume oblasti zistilo, že priepasť má síce ľadovú zátku, ale pri južnej stene spozoroval J. Szunyog odtopený kanál v ľade. Povrchový prieskum bol vykonávaný bez lezeckej výstroje a tak kanál zostal nepreskúmaný. V roku 2008 sme sa opätovne na lokalitu vrátili a v zložení P. Imrich, M. Hajduk a F. Majerníčková sme ľadovým kanálom zostúpili na dno priepasti. Hudec (M. Hajduk) ju poeticky nazval Snehulienka a 17 permoníkov pre ľadový vstup a nádhernú snehobielu sintrovú výzdobu na dne priepasti. Na permoníkov sa potom nejako zabudlo a tak zostala len Snehulienka.
Ako sa vyjadril Ivan Žežovski pre redaktorku miestneho denníka Dnevnik, Snehulienka (v macedónčine Snežanka) preto, lebo je „snežná i nežná“. Zaujímavé bolo pre nás, že článok s aktuálnymi údajmi o prieskume na planine bol publikovaný v deň keď sme zišli z Karadžice do Skopje dňa 13. 9. 2008.

Geológia

Geológia oblasti je bližšie opísaná v článku o jaskyni Slovačka jama na Karadžici. Jaskyňa sa nachádza v kalcitických mramoroch. Golem vznikol pravdepodobne zrútením stropu jaskyne, založenej na starom ponore. Zaujímavá je jeho pozícia pomerne blízko rozhraniu mramorov a kryštalinika ponárajúceho sa pod mramory vzdušnou čiarou okolo 600 m na SV. Logickým ohraničením oblasti na SV je hrebeň smeru SZ-JV s najvyššou kótou Ostri vrv (2263 m n. m), za ktorým sa nachádzajú horniny kryštalinika. Generálny úklon vrstiev mramorov je v tejto oblasti podľa geologickej mapy okolo 30° v smere na JZ do centra planiny. Pod týmto hrebeňom v smere kopírujúcom smer hrebeňa je zóna so zvýšenou koncentráciou krasových javov: závrtov, ponorov, depresií a priepastí. Jedným z nich je priepasť Snehulienka (K15). Okrem toho sú v tejto zóne celé línie starých aj mladších ponorov neraz s výrazným prievanom a ďalšie nižšie opisované lokality. Väčšine z nich sme sa pre nedostatok času venovali len okrajovo.

Opis jaskyne

Snehulienka sa nachádza v  2164 m n. m. na juhozápadnom svahu kóty Ostri vrv. Je to priepasť s rozmermi ústia 35x20 m, v hĺbke 22 m sčasti uzavretá ľadovou zátkou. Priepasť pokračuje odtopeným ľadovým kanálom popri stene. Asi po 10 m ľadový kanál ústi do rozľahlého dómu s rozmermi pôdorysu 40x 5 m. Mohutný vstupný kužeľ z firnu a ľadu prekrýva sutinu skoro až na dno priepasti. Rovné dno dómu popri juhozápadnej stene je tvorené kyprými hlinenými nánosmi so zvyškami zvieracích kostí. Aj keď tu pozorujeme stopy občasného zatápania, v kyprom sedimente nenachádzajú odtokové kanály. Miesto, kam by mohla odtekať voda z topiaceho sa ľadu, sme nenašli. Predpokladáme, že voda odteká niekde pod suťový kužeľ.

Prievan v tejto časti sme nespozorovali, ale prítomnosť prúdenia vzduchu je zrejmá z asymetricky odtopenej SZ časti vstupného ľadového kužeľa, v ktorom sme našli odtopený ľadový kanál. Steny dómu sú pokryté sintrovými nátekmi. Na sever dóm pokračuje niekoľkými spojenými sienkami s prekvapujúco bohatou a rozmanitou snehobielou výzdobou. Na malej ploche sú tu brčká, heliktity, pizolity, jaskynné perly, sintrové záclony, sintrové jazierka so sintrovými hrádzami… Logické pokračovanie (odtok) na konci výbežku je v sienke za sintrovým jazierkom ukončené sintrovou výzdobou. Prievan, ktorý by naznačoval smer pokračovania, tu bol len málo citeľný. Stará prítoková časť dómu (okrem vstupnej priepasti) je tvorená komínom vo východnom výbežku dómu. Táto časť môže byť len pokračovaním vstupnej priepasti, ktorá je v horných častiach uzavretá ľadom a tak jej pokračovanie môžeme len predpokladať.
V okolí Snehulienky sa nachádza niekoľko ďalších menších priepastí. Priepasť K14 preskúmaná v októbri 2007 leží tesne pod hrebeňom asi 600 m na SZ. Je to depresia s kruhovým ústím priemeru asi 5 m a hĺbky 8 m, končí zasutením. Preskúmal ju J. Psotka.
Priepasť Ľadomorňa je 27 m hlboká, typicky končí ľadovou zátkou. Nachádza sa JJZ 500 m od Snehulienky. Časť ľadovej zátky sa odtopeným kanálom podarilo prekonať, priepasť ďalej pokračuje zúženým ľadovým kanálom. Po skúsenostiach s dramatickými zmenami v ľadovej výzdobe jaskyne Slovačka jama na Karadžici je možné že miernejšia zima prispeje k bezproblémovému postupu i v tejto jaskyni.
Asi 300 m na JZZ bola nájdená malá priepastka s hĺbkou 6 m, dno je zasutené (K19). V severnej stene je nad dnom úzke okienko s citeľným prievanom a zjavným pokračovaním priepastky.
Literatúra:

Jančevski - Popvasilev V. 1983. Osnovna geološka karta na SFRJ, 1:100 000 – list Skopje. Savezni geološki zavod Beograd.
Šmoll J. – Psotka J. – Sluka M.: Slovačka jama na Karadžici -524 m. Spravodaj SSS, 2009, in press

Jakupica 2008, krátka správa - Juraj Szunyog

Hlavným bodom bola jaskyňa Slovenská jama na Karadžici, kde sa podarilo zostúpiť do zameranej hĺbky 524 m a postúpiť rôznymi smermi ďalej, ale bez ďalšieho merania s inštaláciou bodov na križovatkách nemalo význam pobehovať po jaskyni. Okrem samotného prieskumu jaskyne sme uskutočnili aj ďalší povrchový priekum, ktorého výsledkom je objavenie niekoľkých možných vyšších vchodoch nad Ceki1 (cca 100-200 m vyššie). Ďalej je to objavenie-zaregistrovanie asi 25 malých ponorov s velmi silným prievanom v jednej z bočných dolín a ďalších 30-40 ponorov s menej výrazným prievanom. Preskúmali sme aj 3 nové golemy, ktoré však končili v hĺbke do 60 m. Preskúmali sme aj niekoľko malých priepastí do 20 m. Pri hlavnom tábore boli objavené viaceré prievanové diery v ktorých sa sondovalo. Do kopáčskych prác na povrchu boli zapojení aj miestni albánski bačovia - sprostredkovali Holúbek a Vaňek

Pri prvom zostupe do Ceki1 (5. septembra) sme zistili nové poznatky čo sa týka ľadu, asi 2/3 z takmer 300 m lán zavesených v ĺadovej časti (do hĺbky cca 200 m) boli úplne pod ľadom. Oblasť v hĺbke 100 až 160 m bola úplne zmenená, zanikol dóm a vznikli ďalšie 2 ľadové dómy. Predpokladáme, že od minulého roka zaniklo a vzniklo asi 120-160 m3 ľadu. Tieto zmeny spôsobujú silné prievany hlavne pri rozdielnych teplotách medzi jaskyňou a povrchom. Zažili sme aj peknú prednášku D. Clucasa z veľkých jaskyň v Novej Británii (Papua Nová Guinea) a Bornea (Malajzia). A samozrejme večerné „kultúrne“ podujatia.
Nakoniec oceňujem dobrý prístup členov tejto výpravy k prieskumu v jaskyni Ceki1, keď na samotný prieskum bol takpovediac poradovník.

Macedónsko ´08-Ceki1 - Peter Holúbek

Správa z pôsobenia v macedónskej Jakupici, september 2008 (skupina P. Vaněk, P. Holúbek)
orginál sibír.sk
 Vo štvrtok 4. 9. 2008 okolo 17.00 vyrážame z Liptovského Mikuláša do Skopje na aute P. Vaněka (P. Vaněk, L. Vlček, P. Holúbek a v Ružomberku prisadá J. Szunyog). Večer 5. 9. 2008 prichádzame do Skopje, kde sa stretávame s celou skupinou. Ráno 6. 9. stúpame nekonečnými serpentínami so zlou cestou najskôr na chatu Karadžicu a potom priamo na planinu Jakupica. Tu rozostavíme tábor so štábnym stanom a poprechádzame sa po povrchu planiny.
Ráno 7. 9. hľadáme jaskyňu, kde pred dvoma rokmi P.v Vaněk našiel kostru. Nachádzame pri tom Fragment priepasti (N 41º 44,052´, E 021º 23,248´, 2102 m n. m.) s hĺbkou 5 metrov, ktorá končí snehovou výplňou. Neďaleko od nej nachádzame dieru so silným prievanom (N 41º 44,047´, E 021º 23,235´, 2100 m n. m.) s dĺžkou 5 metrov. Ide o spodný vchod do jaskynného systému. Po nájdení Jaskyne s kostrou (N 41º 44,050´, E 021º 23,171´, 2127 m n. m.) tu začíname sondovať. Z jaskyne vystupuje studený prievan. Po asi troch hodinách práce prenikneme cez šikmo sklonený zával dopredu. Je tu sieň s objemom asi 15 m3. Prievan ide so stúpajúceho komína, ktorý po dvoch metroch končí závalom, kde sa nedá bez technického vybavenia nič podniknúť. Preto sa vraciame k prievanu, ktorý sme našli pri Fragmente priepasti. Po niekoľkohodinovom kopaní zistíme, že zo vstupného priestoru smeruje do masívu tesný meander, cez ktorý vanie silný prievan. Nachádza sa tu veľa kostičiek drobných stavovcov. Podľa určenie J. Obucha z Botanickej záhrady UK ide o: Dinaromys bogdanovi 4 jedince, Pitymys subterraneus 4 jedince; Myotis mystacinus 1 jedinec; Plecotus auritus 6 jedincov; cf. Rupicapra rupicapra juv. 1 jedinec.
8. 9. hľadáme jaskyňu nad salašom, ktorú nám spomínal albánsky pastier Lemi z dediny Jabolčište. Bohužiaľ nenašli sme ju. Iba sme sondovali v náznaku priepasti na povrchu a našli sme jaskyňu

so silným prievanom (horný vchod), ktorú vykopal M. Hurtaj na minulej výprave na Jakupicu. Vidno, že sa tu dá po krátkom kopaní postúpiť. Potom kopeme v diere so silným prievanom při Fragmente priepasti, ktorú pomenovávame po macedónsky Дува (Duva - prievan). Vyčistíme vstupnú sieň od skál a pokúšame sa naplaziť do meandra, ktorý je na hranici prieleznosti. Urobíme si vynášku materiálu k priepasti Slovačka jama.
Celý deň 9. 9. kopeme v Duve. Rozširujeme meander a vyťahujeme z jeho dna materiál. S Ľ. Očkaikom prekonáme v hornej jaskyni s prievanom zával a postúpime o 8 metrov nižšie. V ďalšom postupe bránia úžiny. Jaskyni sme dali názov Горно дува (Gorno duva – Horný prievan). Nachádza sa asi 150 metrov výškových nad jaskyňou Duva. S pastierom Lemim lokalizujem dva vchody do jaskýň nad lokalitou Duva.
10. 9. zostupujeme do Slovačky jamy, kde sa napojíme na meranie J. Szunyoga. Zameriame 275,86 metrov s deniveláciou 76,14 metra. Nájdeme tu osteologický materiál, ktorý J. Obuch určil ako: Mustela nivalis 2 jedince; Plecotus auritus 4 jedince; Sturnus vulgaris 1 jedinec. Noc trávime v stane pri Slovačke jame.
11. 9. Príchod do tábora, rozširovanie úžiny v Duve. Zistíme, že meander sa na konci asi po 2 neprielezných metroch mierne rozširuje. Po ich prekonaní je možné očakávať pokrok vo výskume.
12. 9. Zameriavame jaskyňu Gorno Duva a sondovanie v previse, ktorý sa nachádza od nej iba 20 metrov. Tu sa nám podarí vykopať jaskyňu s hĺbkou 5 metrov. Vanie tu silný prievan, lokalita nasáva, čiže ide podobne jako Gorno duva o horný vchod do jaskynného systému.
13. 9. balíme tábor a zostupujeme do Skopje, 14. 9. ráno vyrážame domov. Do Liptovského Mikuláša sme prišli neskoro večer.
Machine translation: