2007 - október
Účastníci expedície zľava Ivan Žežovski, Ján Šmoll, Ľubomír Očkaik, Peter Imrich, Jozef Psotka, Juraj Szunyog, foto Martin Sluka
I. Žežovský, M. Sluka, J. Szunyog, J. Psotka, P. Imrich, P. Chovan, Ľ. Očkaik a J. Šmoll
Náš balkánsky prieskum tentoraz pokračoval v pohorí Jakupica na planine Karadžica, ktorá je súčasťou tohto pohoria a nadväzoval na 3 predchádzajúce výpravy z rokov 2004, 2005 a 2006.
Okrem prieskumu malých lokalít a veľkých, ktoré sú na vojenských mapách označené ako golem sme uskutočnili prieskum aj jedného takého golemu označeného pod číslom 11 objaveného a čiastočne preskúmaného z roku 2006.
Otvor o priemere 9 m leží vo výške 2240 m n. m. pod kótou Karadžica (2472 m n. m). Do hĺbky asi 160 m sme zlanili niekoľkými studňami s veľkým množstvom ľadu, ktoré obaľujú nielen dno ale aj stropy týchto priepastí, je to spôsobené nasávajúcim silným prievanom. V hĺbke asi 180 m sme vošli dómu vysokého 30 m, širokého 15 m a dlhého 50 m, tento dóm prudko klesá a v hĺbke
220-230 m vyúsťuje do mohutného vertikálneho priestoru 30x15 m o hĺbke cca 80-100 m a viac. Pri vyústený v spomínanej hĺbke 220-230 m sa chodba zmenšuje na priemer 4x6 m a prievan, ktorý tu vanie je taký silný ako všetky naše prievany v Červených vrchoch. Použili sme aj silu nášho hlasu a ten sa strácal niekde veľmi ďaleko a hlboko. Predpokladáme že sme objavili a vstúpili na začiatok obrovského, vysokohorského jaskynného systému. Počas celého prieskumu sme mali veľmi nepriaznivé počasie. a tak naším kolegom bola aj voda, ktorá pretekala objavenými priestormi a niekde dole sa pripájala na iný oveľa väčší tok, ktorý sme slabo počuli.
220-230 m vyúsťuje do mohutného vertikálneho priestoru 30x15 m o hĺbke cca 80-100 m a viac. Pri vyústený v spomínanej hĺbke 220-230 m sa chodba zmenšuje na priemer 4x6 m a prievan, ktorý tu vanie je taký silný ako všetky naše prievany v Červených vrchoch. Použili sme aj silu nášho hlasu a ten sa strácal niekde veľmi ďaleko a hlboko. Predpokladáme že sme objavili a vstúpili na začiatok obrovského, vysokohorského jaskynného systému. Počas celého prieskumu sme mali veľmi nepriaznivé počasie. a tak naším kolegom bola aj voda, ktorá pretekala objavenými priestormi a niekde dole sa pripájala na iný oveľa väčší tok, ktorý sme slabo počuli.
Celá táto oblasť je odvodňovaná s najväčšou pravdepodobnosťou do vyvieračky Gorná Belica (550 m n. m.) a tak prevýšenie od objavenej jaskyne po výver je asi 1690 m, avšak ďalšie možné otvory sa nachádzajú aj vyššie a tak toto prevýšenie môže dosiahnuť viac ako 1,9 km. Výdatnosť vyvieračky sa pohybuje od niekoľkých m3/s pri suchom stave až po desiatky m3/s pri jarnom topení snehu, ako vravia domáci zo zeme vyteká cela rieka. Plocha tohto vysokohorského územia, ktorý by mohol nadväzovať na spomínanú vyvieračku, je asi 100-120 km2 ležiacej v nadmorskej výške 2000-2500 m n. m.
Je tu aj ďalší výver Vrelo nachádzajúci sa na severnej strane pohoria, ležiaci vo výške len 330 m n. m., priestory tejto podvodnej jaskyne s dĺžkou 450 m klesajú pod vodou 97 m a pokračujú hlbšie. Sú predmetom prieskumu francúzkych a najnovšie aj belgických speleopotápačov.
Na planine sa nachádza aj niekoľko megazávrtov, poljí (uvala), jeden z nich (Šilegarnik – druhý najväčší) sme obišli a podľa GPS sme zistili že dĺžka po obvode je viac ako 11 km a hĺbka asi 400 m, leží v nadmorskej výške od 2000 do 2475 m n. m.
Celá planina je z mramoru (metamorfovaný vápenec) a tak bude veľmi zaujímavé čo sme to vlastne objavili, ale to až po ďalších prieskumných výpravách v Kosove pohorie Prokletije, jaskyňa Velika klisura a v Albánsku, Albánske Alpy jaskyňa Shpanik.
Nakoniec ďakujeme P. Vaněkovy, ktorý sa nemohol zúčastniť na tejto výprave pre zranenie, za zapožičanie auta.
Jedenástka objavená pred rokom nám priniesla šťastie. A hoci hrdlo priepasti K11 je skôr menšie ako iné golemy, v človeku vzbudzuje rešpekt. Ak si nedáte pri pohybe v šikmej zaľadnenej priepasti pozor, skončíte na hube v sračkách – podšmyknú sa vám nohy a zakúsite guáno, ktorým je ľad v hornej časti pokrytý. Guáno nie je od netopierov, ale od čiernych vtákov, ktoré na seba upozornia škriekaním a dunivým mávaním krídel.
Priepasť sa od iných golemov odlišuje aj silným prievanom, v ktorom sme zameriavali radšej od dola nahor, aby sme sa pri
presúvaní medzi kotveniami zohriali. Zvlášť keď sa k ľadu a prievanu pripojil podzemný dážď, ktorý reagoval na nepriaznivé počasie vonku. Tu človek cíti, že vchádza do niečoho veľkého, zvlášť, keď si predstaví tie mohutné krasové javy na planine Karadjica, ktoré všetky ukazujú cestu vode z obrovskej planiny do podzemia a niekde v jej útrobách sa spájajú…
Presvedčení o významnosti objavu sme priepasť nazvali Slovačka jama na Karadjici. Výstižný krátky názov Ceki 1 je zadosťučinením za Ceki 2 – La Vendetta na Monte Canine.
Účastníci: I. Žežovský, P. Chovan, P. Imrich, Ľ. Očkaik, J. Psotka, M. Sluka, J. Szunyog a J. Šmoll
Náš pravidelný speleologický prieskum balkánskych pohorí pomaly a isto prináša výsledky v podobe ďalších nových veľkých či malých objavov, ale ten posledný z jesene 2007 v pohorí Jakupica v Macedónsku úplne zatienil všetky doterajšie, teda aspoň čo sa týka predpokladaného pokračovania.
V októbri 2007 sme uskutočnili v poradí štvrtú tohtoročnú prieskumnú výpravu do balkánskych vápencových pohorí. Naším cieľom bolo spomenuté pohorie Jakupica v Macedónsku. Táto expedícia nadväzovala na tri predchádzajúce výpravy z rokov 2004, 2005 a 2006.
Ako sme už písali, celé pohorie Jakupica je veľmi rozľahlé a skladá sa zo štyroch horských masívov (Jakupica, Karadžica, Golešnica a Dautica), ktoré sa stretávajú v centrálnej náhornej plošine, pozostávajúcej z dvoch krasových depresií Solunsko a Kadino polje. Obvod týchto depresií dosahuje min. 20 – 25 km, depresia Šilegarnik, ktorú sme už prezentovali na webovej stránke SSS, je tretia najväčšia, s obvodom asi 11 km.
V každom zo spomínaných pohorí sa nachádzajú ďalšie desiatky menších či väčších depresií, závrtov, ponorov a otvorov nepreskúmaných jaskýň a priepastí. Dá sa povedať, že všetko, čo sa tam nachádza, je veľké; z toho vznikol názov jednotlivých dier – golem, t. j. veľký.
Planiny tvoria metamorfované vápence – mramory. Sú uklonené smerom na západ a ležia na nekrasových horninách, svoroch a vápencoch. Na východnom okraji je na tomto nekrasovom podloží rad rozsiahlych okrajových poljí s desiatkami ponorov na kontakte s mramormi. Zatiaľ sa nenašiel úplne otvorený ponor, ale tie, ktoré poznáme, nevyžadujú až také množstvo práce na ich vyčistenie. Sedimentárny pokryv je minimálny, i na dne megadepresií dosahuje mocnosť maximálne niekoľko metrov napriek tomu, že planina bola v minulosti evidentne pokrytá ľadovcom alebo niekoľkými menšími ľadovcami. Pozoruhodné je, že všetky doteraz známe golemy (na vojenských mapách bývajú označené ako „Golem“) sú v hrebeňoch alebo relatívne vysoko vo svahoch. Môžeme sa preto domnievať, že planiny sú veľmi staré a golemy sú zvyšky starých priepastí. Na potvrdenie tejto domnienky možno zopakovať to, čo sa uvádzalo v niekoľkých predchádzajúcich článkoch o expedíciách v minulých rokoch:
Okrem lokality K11 všetky známe golemy sa končia veľkým priestorom s dnom vyplneným sutinou. V goleme č. 14, cca 2200 m n. m., sa iba 8 m pod povrchom nachádzajú staré sintrové náteky a dokonca 1 m vysoký stalagmit.
Okrem prieskumu malých lokalít a niekoľkých veľkých sme uskutočnili prieskum golemu označeného číslom 11, objaveného a čiastočne preskúmaného roku 2006. Otvor s priemerom 9 m leží v nadmorskej výške 2240 m pod kótou Karadžica (2472 m). Do hĺbky asi 160 m sme zlanili niekoľkými studňami s veľkým množstvom ľadu, ktorý obaľuje nielen dno, ale aj stropy týchto priepastí, čo je spôsobe-né nasávajúcim silným prievanom. V hĺbke asi 180 m sme vošli do dómu vysokého 30 m, širokého 15 m a dlhého 50 m; tento dóm prudko klesá a v hĺbke 210 – 220 m vyúsťuje do mohutného vertikálneho priestoru 30x15 m s hĺbkou najmenej 80 až 100 m. Jožko, ktorý sa silnejším svetlom snažil dosvietiť na dno, ale aj vhodené skaly naznačovali, že dno tvorí klesajúca chodba alebo skôr
obrovský klesajúci priestor. Naše hlasy sa strácali niekde veľmi hlboko a ďaleko. Pri vyústení v spomínanej hĺbke 210 – 220 m sa chodba zmenšuje na priemer 4x5 m a prievan, ktorý tu vanie, je taký silný ako všetky naše prievany v Červených vrchoch dohromady; pritom prievan vo vstupných častiach bol oproti roku 2006, keď vonkajšia teplota klesla pod bod mrazu, rozhodne slabší. Počas celej prieskumnej výpravy sme mali veľmi nepriaznivé počasie, a tak naším sprievodcom bola voda, ktorá pretekala objavenými priestormi a niekde dole sa pripájala na iný tok, ktorý sme slabo počuli. Po dosiahnutí prvého dómu v hĺbke asi 160 m, ale aj veľkého vertikál-neho priestoru v hĺbke 210 m sme usúdili, že tieto priestory predstavujú ďalšie odvodňovacie kanály z planiny. Predpokladáme, že sme obja-vili a vstúpili na začiatok obrovského vysoko-horského jaskynného systému. Pôdorysná časť jaskyne – priepasti s názvom Slovenska jama alebo CEKI1, ktorá je zameraná, jasne ukazuje smer juhozápad, teda smerom na vyvieračku Gorna Belica, preto sa domnievame, že predpo-kladané jaskynné priestory nebudú len kolmé studne, ale postupne klesajúci systém. Asi 500 m západne od CEKI1 vo výške cca 2260 m n. m. je otvor ďalšieho golemu (č. 13) s priemerom okolo 25–30 m, ktorý sme pre-skúmali len čiastočne a ktorý bude s najväčšou pravdepodobnosťou v určitej hĺbke nadväzovať na systém Ceki 1. Celá oblasť je odvodňovaná s najväčšou prav-depodobnosťou do vyvieračky Gorna Belica v nadm. výške 550 m. Prevýšenie od nej po objavenú jaskyňu dosahuje asi 1700 m, avšak ďalšie možné otvory alebo závrty, ktoré sme ešte neskúmali, sa nachádzajú ešte vyššie, a tak toto hypotetické prevýšenie môže presiahnuť 1900 m. Výdatnosť vyvieračky Gorna Belica sa pohybuje od niekoľkých m3/s pri suchom stave až po desiatky m3/s pri jarnom topení snehu, keď podľa slov domácich zo zeme vyteká cela rieka. Plocha tohto vysokohorského územia, ktoré môže hydrologicky súvisieť so spomínanou vyvieračkou, je asi 100 – 120 km2, nadmorská výška jeho väčšej časti 2000 – 2500 m.
Ďalší výver Vrelo na severnej strane pohoria leží vo výške len 330 m n. m. Francúzski potápači sa dostali v tejto podvodnej jaskyni s dĺžkou 450 m do hĺbky 97 m. Voľné priestory však pokračujú hlbšie. Na prieskume sa zúčastňujú najnovšie belgickí speleopotápači a v tejto časti vápence siahajú až 400 m pod hladinu mora.
Planina Karadžica (pohorie Karadžica) sa postupne znižuje a vo výške asi 2000 – 2100 m n. m. prechádza na Suvu planinu, ktorá sa tiahne v dĺžke asi 15 km a končí sa kaňonom rieky Treska, kde je spomínaný výver Vrelo. Celá táto oblasť v dĺžke 20 – 25 km od CEKI1 až po vyvieračku Vrelo, smerom na sever s postupne klesajúcou nadmorskou výškou (2300 – 1500 m) až po kaňon Tresky (330 m), čo je 150 – 160 km2 krasu, ostáva speleologicky ešte takmer nedotknutá. Ale aj oblasť, ktorú sme dosiaľ skúmali, je preskúmaná iba málo. Pevne veríme, že po ďalších prieskumných akciách v nej (už teraz sa ich nevieme dočkať) pribudne viac objavených systémov s podnázvom CEKI.
Nakoniec ďakujeme za zapožičanie auta P. Vaňekovi, ktorý sa nemohol zúčastniť na tejto výprave pre zranenie, a za neustálu ochotu a spoluprácu pri výskume krasu v Macedónsku Ivanovi Žežovskému, predsedovi macedónskej speleológie a veľmi príjemnému človeku.
Literatúra:
ŠMOLL, J. 2004: 20 krát na Balkáne. Spravodaj SSS, 35, 3,
ŠMOLL, J. – SZUNYOG, J. 2005: Priepasť Solúnska jama. Spravodaj SSS, 36, 1,
Machine translation: